Epidémia alebo tajné sprisahanie? Skutočná pravda o Východoslovenskom roľníckom povstaní v roku 1831.
Predstavujeme vám jedinečný, z hľadiska množstva použitých zdrojov, doposiaľ v slovenskom internetovom priestore nespracovaný, historický dokument. Bolo povstanie skutočne sociálneho charakteru, kto tvoril jeho jadro, bolo organizované či spontánne, aká bola účasť a motivácia Slovákov v tejto dejinnej udalosti? Skutočné odpovede na tieto otázky sa dozviete práve v nasledujúcom dokumente.
Zdroj: TV Matica
Doteraz najucelenejším pohľadom na Východoslovenské roľnícke povstanie je trojzväzkové dielo Sedliacke povstanie na Východnom Slovensku r. 1831 (Dejiny, Dokumenty I., Dokumenty II.) spracované legendárnym historikom Danielom Rapantom, ktorý prierezovo mapuje túto málo prebádanú udalosť. Rapant jednoznačne dokázal, že povstanie nemalo hlavnú príčinu v nepochopení protiepidemiologických opatrení pri cholere a netkvie v travičskej povere, ale príčiny boli v širšom a hlbšom sociálnom kontexte, predovšetkým v neúnosných a neriešených sociálno-mocenských pomeroch Uhorska.
Skutočnými príčinami vypuknutia Východoslovenského roľníckeho povstania v júli 1831 bola dlhodobo zlá sociálna situácia roľníkov, bezzemkov, bírešov, spišských baníkov a iných utlačovaných sociálnych skupín. Neúroda v r. 1830 zapríčinila hlad, ktorý znásobil ťažké postavenia slovenského ľudu. Nespokojnosť mala hlbšie korene, keďže slovenský roľník celý život pracoval na pôde, o ktorú bol postupne okradnutý napr. pri šľachtických komasáciách pozemkov, súčasne odovzdával šľachte väčšinu svojej úrody, rovnako bol zaťažovaný rôznymi poddanskými povinnosťami, a to vrátane cirkevných. Bolo tu tiež bezprávie a nemožnosť dosiahnuť nápravu vtedajšími súdnymi prostriedkami. Na pánske pozemky sa napríklad muselo robotovať až tri dni v týždni. Cholera a odpor proti protiepidemiologickým opatreniam boli poslednou pomyselnou rozbuškou, v niektorých prípadoch úmyselne využité miestnymi richtármi pri podnecovaní rozšírenia vzbury.
Bohužiaľ, od tohto dejinného príspevku Rapanta nasleduje dlhé obdobie, ktoré neprichádza s ničim novým zásadným. Na druhej strane paradoxne badať zo strany miestnych popularizátorov či obecných úradov zjednodušujúce články k roku 1831. Opakujú sa prežité informácie predovšetkým k hlavným príčinách vzbury, ktoré sa uvádzajú ako: "cholera, nevzdelanosť poddaných, negramotnosť ľudu či travičská povera o práškovaní studní pánmi." Pritom minimálne pri vzbúreneckých richtároch, zemanoch, baníckych predákoch (hlavne zo Spiša) a drobných mešťanoch ťažko môžeme hovoriť v prvej polovici 19. storočia o ich spoločenskej nevedomosti. Vyskytli sa aj iné odkazy dnešnej doby sociálnych sieti 21. storočia, ktoré charakterizovali "povstanie ako historický príklad existencie konšpiračných teórii na našom území." Prečo je tomu vlastne tak, odkiaľ sa tieto tendencie vynárajú?
Hlavným dôvodom tohto stavu je úmyselné zahmlievanie skutočných príčin sedliackeho povstania predovšetkým medzi rokmi 1831 až 1918. Predstavitelia uhorského vládnuceho režimu si dobre uvedomovali, že nemôžu priznať doma, nieto ešte v zahraničí, aká katastrofálna sociálna situácia bola v tomto období v Uhorsku, a spôsobená predovšetkým ich zavinením. Krátkozraké drancovanie krajiny zo strany niektorých vládnucich šľachtických uhorských rodov ochudobňovalo nielen sedliakov a mešťanov, ale štát ako celok. Symbolickou postavou v tomto ohľade bol barón Ignác Eötvös (1786 - 1851), cisársky a kráľovský komorník, vicekancelár uhorského kráľovského dvora, a predovšetkým tajný radca panovníka. Ignác Eötvös mal špeciálne právomoci od panovníka a oprávnenia zmierňovať brachiálne tresty štatariálnych šľachtických súdov. V neposlednom rade bolo jeho úlohou systematicky zahladzovať informácie o priebehu a príčinách povstania a dať mu po stránke ideologickej čo najneškodnejší ráz.